Už ako pubertiačka, v časoch keď sme ani nechyrovali o instagramoch a pinterestoch, som si z časopisov, poväčinou na to padlo aktuálne číslo sestrinho Mladého světa, vystrihovala pre mňa milé obrázky a lepila ich do na to určeného zošita. Ten zošit ešte niekde mám. Od tej doby, predpokladám, sa datuje moja radosť z fotografie. Zachytávajúca čaro doby aj okamihu. Aj preto ma skoro nikdy neobíde World Press Photo. Tak ako som sa za tie roky zmenila ja, zmenil sa aj svet. Nie práve priamo úmerne. Tú fotografiu, ktorá vyhrala tento rok, zobrazujúca tureckého policajta, nad telom zabitého veľvyslanca, by som si určite nevystrihla do zošita vtedy, ani teraz. Čoraz ťažšie hľadám v týchto fotografiách čosi pozitívne a láskavé. Vraj je taká doba. Ale čosi som našla ....., teda musela som poriadne hľadať. Michael Hanke Jaime Rojo Bence Maté